PAVOL DOBšINSKý

TRI GROŠE

„Povedzže mi ty, môj drahý, akú máš plácu na deň za túto ťažkú robotu?“

„Ha, najjasnejší kráľu, ja mám na deň tri groše.“

Zadivil sa kráľ nad tým a opýtal sa ho, ako môže z tých troch grošov vyžiť. „Jaj, vaša jasnosť, čoby len vyžiť, to by ešte bolo ľahko, ale ja z tých troch grošov prvý vraciam, druhý požičiavam a iba na tom treťom sám žijem.“

Ale tu veru kráľ nerozumel, čo to znamená, trel si rukou čelo, že si rozhúta, čo by to, ako by to mohlo byť. No nevyhútal nič, len pekne-krásne priznal, že on veru nerozumie, ako by to mohlo byť, z troch grošov i vracať, i požičiavať, i vyžiť.

„Nuž, najjasnejší pane,“ povie chudobný človek, „to je takto! Chovám si otca už starého a nevládneho, tomu vraciam, bo on ma vychoval. Ale chovám i malého syna, tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ostariem. A na treťom groši aj sám potrebujem žiť.“

„No, dobre, keď je tak,“ zaradoval sa kráľ. „Vidíš, môj drahý, ja mám doma dvanástich radcov, a čím väčšiu plácu im dávam, tým väčšmi sa mi ponosujú, že nemajú z čoho žiť a troviť. Teraz im ja zahádam túto hádanku, čo si mi ty povedal. Ale ak by sa prišli k tebe opytovať, nepovedzže im, čo to znamená — pokým len môj obraz neuvidíš.“

Ako to dopovedal, daroval ešte sedliakovi za hrsť dukátov a odišiel domov. Len čo došiel, dal si zavolať tých dvanástich radcov.

„Vy,“ povedá im, „čo z toľkých peňazí nemôžete vyžiť, tu v krajine je jeden človek, ktorý má na deň iba tri groše a ešte aj z tých jeden vracia, jeden požičiava a iba na tom treťom sám žije — predsa statočne
vyžije. Teraz, keď ste múdri, povedzte mi vy, ako je to možné, lebo ak mi to do pozajtrajška nepoviete, dám vás všetkých z krajiny vyhnať, aby ste mi aspoň darmo chlieb nejedli.“

Pobrali sa slávni radcovia s ovesenými nosmi domov a zasadli do rady, čo ako by to bolo. Každý chcel byť múdrejší a rozum prostého človeka žiaden pochopiť nemohol. Minul deň, míňal sa i druhý, na tretie ráno mali sa už postaviť pred kráľa, a ešte nevedeli tej veci ani na vývod, ani rozvod. Naveľa, naveľa voľakto im pošepol, kde by vyhľadali toho chudobného človeka, že im ten najskôr zo závozu pomôže. I vyhľadali ho a dostavili sa hneď všetci k nemu. Prosbou, hrozbou, zle-nedobre dotierali doňho, aby im povedal, ako je to s tými troma grošmi. Ale on sa ich veru nezľakol. Opakoval kráľovský rozkaz a že iba ak by mu kráľov obraz ukázali, tak by mohla byť z tej raži múka.

„Kdeže ti my hriešni ľudia kráľov obraz ukážeme,“ hovorili mu, „veď kráľ na naše slovo k tebe nepríde a ty tiež nesmieš pred neho. Len sa daj voľajako ináč nakriatnuť na tú odpoveď.“

„A už keď ani to neviete, tak z tej múky chleba nenapečieme!“

Pokúsili sa aj o to ostatné: Nasľubovali mu hory, doly, navláčili mu veľa peňazí, že veď už aj bez kráľovej milosti má z čoho žiť, aby im tú vec len rozpovedal.

Ale on nič! Iba keď už peniaze naozaj na hŕbu nosili a on sa im už dosť navysmieval, že takí múdri páni nevedia si rady, vtedy vytiahol z vrecka jeden z tých dukátov, čo mu kráľ podaroval, a riekol:
„No, vidíte, tu je kráľov obraz. A tak čo chcem, môžem vám vyjaviť.“

A vyjavil im hádanku!

Tu sa potom na tretí deň radcovia ľahko rozprávali s kráľom, keď im chudobný človek svojho rozumu požičal. Ale aj kráľ hneď zavoňal, čo je vo veci, preto dal zavolať toho chudobného človeka a opýtal sa ho:
„Povedzže mi ty, ako je to, že ty si ináč statočný človek, a teraz si sa predsa previnil proti môjmu kráľovskému rozkazu?“

„Neprevinil som sa, najjasnejší kráľu, lebo som mlčal ako kameň, kým som neuvidel váš spravodlivý obraz. Tu ho mám ešte aj teraz, sami ste mi ho darovali!“ Vytiahol dukát s kráľovým obrazom a rozpovedal mu celú príhodu s tými dvanástimi, ako hrozili i prosili, i obdarúvali´ho, a ako sa im on navysmieval.

„No,“ povedal na to kráľ, „keď si ty taký múdry a máš viac rozumu ako moji dvanásti radcovia, nebudeš ty viac priekopy kopať, ale budeš ako veľký pán v mojom dvore prebývať a vedľa mňa v rade zasadať.“

„A vy?“ to zas k tým radcom hovoril. „Či sa vy nehanbíte? Čože, akože teraz s vami? Vám nielenže platy nepodvýšim, ale vám ešte aj z toho utiahnem, čo máte!“

Neprišli tí viacej kráľa o plácu unúvať.